Úsečka

Nikdy nevieme, ktorý deň je posledný. Myslím si, že v živote máme len dva stanovené body, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Narodenie a smrť. Dva pomyselné body pomyselnej úsečky. Všetko medzi nimi, tá krátka tenká čiara, je len a len moje/tvoje/Vaše/jeho/jej... Len jeden človek ju môže prežiť a len jeden človek by mal o nej rozhodovať. Je to všetko čo máme. Keď si tú čiaru predstavíte, uvedomte si, že netušíte aká krátka a krehká je. Oplatí sa ju stráviť honbou za spoločenskou predstavou dobrého života ? Študovať, pokým sú naše najlepšie roky preč, nájsť dobrú prácu, zarábať dosť peňazí, postaviť dom, založiť rodinu, vychovať deti a poslať ich touto správnou cestou a my môžeme ísť do dôchodku a spokojne dožiť. Je to snáď každého predstava dobrého života ? Zanecháme po sebe možno ďalšiu generáciu, no kde sú naše sny ? Kde je to, čo naozaj chceme a neskúsili sme to, pretože toto je istota a keď to chce každý, tak to predsa musí byť dobré ? Je len jedna šanca skúsiť to, čo chceme a tou je tá čiara. Je to len naša voľba. Nikoho iného. Pretože nikto skutočne nevie čo je pre nás najlepšie, len my sami. Vieme, čo máme v hlave a o čom snívame. A život, ktorý si zvolíme, musíme prežiť my. Občas sa aj musíme popáliť a zobrať zodpovednosť za naše rozhodnutia. No to je v poriadku. A čo, že sa nám niečo nepodarí ? Aj tak dôjdeme na koniec čiary a aj tak sa budeme môcť obzrieť späť na náš život, no nie na ten navrhnutý niekym iným, ale na ten, ktorý sme si vybrali sami.